Plemeno Don sphynx
História Don sphynx
Varvara (prvá mačka don sfinx)
Rozprávanie o tomto pozoruhodnom plemene chcem začať nie od mačiek, ale od ľudí. Presnejšie od jedného človeka – od Eleny Kovalevej. Znamenitý, duchovný človek, postavou útla, veľká milovníčka všetkého živého a predovšetkým mačiek. Bohužiaľ, Lenočka medzi nami už nie je, no pamiatka na ňu a na jej mačku Varvaru je nerozlučne spojená s históriou vzniku ruského bezsrstého plemena mačiek – donských sfinxov.
S Elenou som sa stretla v roku 1988 na svadbe našich spoločných známych. Na druhý deň som ju navštívila u nej doma. A tam som prvý krát videla jej mačku Varvaru. Bol to pre mňa šok! Také čudo som nikdy nevidela, bolo to neuveriteľné. V 70. rokoch som totižto v časopise „Veda a život“ čítala krátky článok, že v Severnej Amerike sa narodili štyri nahé, bezsrsté mačiatka. Plemeno sa volalo Sphinx. A bol tam aj ich malý obrázok. A teraz, vidiac Varvaru, hovorím Elene :“ Bože môj, veď to je sfinx, holý sfinx!“
Avšak vziať Varvaru na ruky som sa bála, ani som sa jej neodvážila dotknúť. Teraz presne chápem ľudí, ktorí, vidiac bezsrstú mačku prvý krát, majú divné pocity. Vôbec ich neodsudzujem, sama som tým prešla. Varja už bola dospelá mačka modrokrémovej farby, zamat na hlave a chrbte bol jemný, za ušami mala leviu hrivu žltopiesočnej farby, k tomu luxusný našuchorený chvost aj labky. „Lena, je príjemné hladiť nahú mačku?“ – pýtam sa a Elena vraví : „Veľmi príjemné . . . vlastne, nie je nič príjemnejšie.“ S obavami sa jedným prstom dotýkam Varvarinho chrbta a – odťahujem ruku. Nie, nemôžem ju pohladiť! Približne rok, kamarátiac sa s Elenou, som sa stretávala aj s Varvarou, zvykala som si na jej zjav, no takú mačku som nevedela prijať. Neuveríte, no za ten čas som Varvaru ani raz nedržala v rukách, ani som ju nepohladkala. Neviem, ako opísať môj postoj k tejto mačke v tej dobe, no zaujímala som sa o ňu. Pýtala som sa Eleny na všetko, čo sa Varvary týkalo. Ako napríklad, keď Elena Kovaleva rozprávala príbeh, ako sa k nej Varvara dostala. . . . .
Vo februári 1986 sa Elena vracala domov, kde na ňu čakala dcéra a 4 mačky pôvodom z ulice. Na ihrisku vo dvore si malí chlapci pohadzovali vrecko, z ktorého srdcervúco kričalo mačiatko. Elena chlapcom vrecko vzala a vybrala s neho malé 3-4 mesačné mača. Krásna, páperová, korytnačinová slečna. Kam teraz s mačaťom? Elena ho priniesla k sebe domov. Mačiatku dala meno Varvara. Varvara rástla ako každé iné mača, no asi o 4 mesiace začala strácať svoju hebkú srsť. Nie naraz. Postupne. Najprv na hlave, potom na chrbte. Elena ju preto zaniesla k veterinárovi. Lekár určil dermatitídu, herpes a naordinoval množstvo mastí a liekov, ktoré však vôbec nepomohli. Tak mačku nechali tak aj vzhľadom k tomu, že neprejavovala žiadne známky choroby a darilo sa jej výborne. Varvara rástla a rástla a srsti jej ubúdalo.
Inna a mačka Varvara zakladateľka plemena – don sphynx (sfinx)
V roku 1989 sa v Rostove na Done konala výstava mačiek, kam Elena poslala svoju dcéru Innu aj s Varvarou v presvedčení, že výstavy mačiek sú len pre deti a penzistov. Inna sa po troch hodinách z výstavy vrátila celá uplakaná a v slzách, pretože ju na výstave vysmiali s tým, že čo tam s takou plešatou mačkou chce. No čo už? Stalo sa. Innu ukľudnili, poľutovali, a na vec sa zabudlo.
Po nejakom čase usporiadal ten istý klub v Rostove znova výstavu mačiek. Varvara mala teraz ešte menej srsti, hlava úplne velúrová, za ušami hriva, chlpatý chvost, na nohách “valeňky“. A teraz sa na výstavu s Varvarou vybrala sama Elena. My s Innou sme šli tiež. Na výstave si Variu prišla obzrieť aj riaditeľka výstavy. Elena jej vysvetľovala : „ Toto je sfinx, holá mačka, také sú v Amerike, čítala som o nich!“ A odpoveď: “Kde by sa tu u nás vzalo také čudo? Nemožné! Aký sfinx?“ Pravda, v tej dobe u nás o sfinxoch vedelo možno pár ľudí, no nevidel ich nikto. Ani táto výstava, už druhá, nič nevyriešila.
Je máj roku 1990. Dostávam nový byt a sťahovanie doň sa prekrýva s dňom mojich narodenín. A Elena, dopredu ma neupozorniac, mi prináša mačiatko. Môj Bože, ja mám mačiatko! Varvarinu dcéru! Pravda, nie raz som prehlásila – v novom byte žiadne mačky, kúpim si boxera. A tu mača – slečna, taká smiešna, rozcuchaná, chvostík ako vejár, srsť na ňom sa rozprestiera ako u veveričky. A hlava – jemne lysá, ako u Varvary. Narodila sa 20.2.1990. Elena jej dala meno Serka (Šedivka), lebo jej pripadala byť šedivá. Mačičku sme vypustili, pobehala si, oňuchala. Pozerám na ňu. Nie, toto nie je mačka. A keď som videla jej labky a prsty, keď nimi ako rukami čo – to chytila a držala … omdlela som … páni moji! To nie je mačka, toto je budúca opička. Veru, opička – Čita – tak volali opicu vo filme. Tak jej toto meno zostalo.
Chita – mačka plemena Don Sphynx
Všeobecne je s rozvojom plemena donský sfinx spojených mnoho náhod. Veličenstvo náhoda sa neraz vmiešala do chodu udalostí. Objavenie sa Varvary u Eleny Kovalevej – objavenie sa Čity, presnejšie vrhu, v ktorom bola Čity, je tiež náhoda. Elena mala okrem Varvary aj iné mačky, ktoré mali periodicky svoje mladé. Elena mala susedu – „dobrú“ ženičku, ktorá tieto mačky hubila. A tu sa stalo, že táto žena odišla na dovolenku k moru, vďaka čomu sa zachránili dve mačiatka – budúca Čita a jej sestra Loskutok.
Ich otcom bol Vasilij, európsky kocúr. Vie sa o ňom len toľko, že bol krásnej sivomodrej farby s mramorovou kresbou a veľkou bielou náprsenkou na hrudi. Výber naňho padol z dôvodu prirodzenej krásy a susedstva v jednom dome.
História Loskutka – u Leny prežila rok a niekoľko mesiacov. Nikdy nestratila srsť, zostala chlpatou korytnačinovou mačkou. Vzal si ju jeden pán, ktorý ju však o nejaký čas vyhodil na ulicu. Dozvedeli sme sa o tom a dlho sme chodili po dvoroch a v podchodoch v oblasti, kde žila, rozvešiavali sme inzeráty dúfajúc, že Loskutok sa nájde. No nenašla sa. Ako tvrdila Elena, Loskutok mala rozmarnú povahu a bez ľudí by neprežila. Nájsť sa nám ju nepodarilo a dúfali sme, že si ju niekto privlastnil.
No vráťme sa späť, keď boli Čita a Loskutok ešte mačatami.
Chita – Don sphynx (sfinx) – bezsrstá mačka
Znova sa v Rostove koná výstava mačiek. Elena, jej dcéra Inna, ja aj mačky sme išli na už tretiu 
výstavu. A s nami - Varvara, Čita i Loskutok. Už sme priniesli tri mačiatka. „Pozrite sa! Toto už nie je chorá, vypĺznutá mačka! My sa také rodíme!“ Mačky sme postavili na stôl, prezerali si ich experti. Porotcovia si obzerali našu trojicu, pýtali sa. Aj kúpiť chceli, no iba Čitu. A hľa, Loskutok sa im nepáčila! Vravím im: „Nie, Čita je moja mačka. Nepredám. Prepáčte.“ Na tejto výstave nám udelili cenu – veľkú, krásnu, sklenenú šalátovú misu. To bolo naše prvé ocenenie.
Výstava sa skončila a bolo po všetkom. Nikto sa nami viac nezaoberal, nastalo úplné ticho, aj keď nás videli tri krát, na troch výstavách. Videli, že rastieme, že sa rozmnožujeme. No toto boli naše ľudské starosti, mačkám to bolo jedno. Oni rástli a mali sa dobre.
Rástla aj Čita. Z jej prvého vrhu som si nechala jedného kocúra. Prečo kocúra? Vysvetlím. V tej dobe sa tradovalo, že v dome má byť kocúr, mačky domov nikto nechcel, nedajbože s mačatami. Znamenali problémy, smrad a podobne. Aj môj muž tvrdil jednoznačne – žiadne mačatá!
Prvý krát som dala Čitu nakryť veľkým, jednoducho obrovským európskym kocúrom. Stojí za to opísať to podrobne. Ja som doma nikdy nechovala mačky, mala som vždy len kocúrov. Keď Čita vo veku jedného roka dostala prvú ruju, na tri dni spustila taký koncert, že som bola odhodlaná spáriť ju s hocikým. Ako naschvál, v blízkosti žiaden kocúr nebol, hľadali sme pod všetkými autami na dvore, no všetko boli len mačky. Začali sme preto chodiť po domoch. Zašli sme k jedným, zaklopali, kocúra mali. Chlapec z dobrej rodiny, čistučký, opatrovaný. Jeho pán povedal – toto je náš Markíz , labôčka, naša nádhera. Prinášam tohto Markíza, vypúšťam. V okamihu – klbko, bitka, Markíz zaliaty krvou, vreskot. Odtŕham Markíza, pribaľujem turistickú konzervu a vraciam ho späť majiteľom. Rozmýšľam, nezachcelo sa kocúra z dobrej rodiny, bude ďalší, ktorého nájdeme. A tu, vidiac moje trápenie, pomohli aj susedia, aktívna skupinka, tiež hľadali kocúra, všade sa pýtali. Tak našli ešte jedného – u susediek, u babičiek žije kocúrik. Zašla som k nim a hovorím – dajte vášho kocúra. A babky – ešteže čo, nedáme, chceme byť pri tom, ako si bude náš Vaseňka počínať. Babky sú staré, jedna je nevládna, leží, ani postaviť sa nevládze. A Vaseňka je pre nich okolitý svet, najmilovanejší. Tak som Čitu priniesla k nim. Len čo som ju vypustila, na kocúra sa vrhla tak, že „klbko“ vletelo pod posteľ, kde chorá babka ležala a poďho sa tam klbčiť. Vplazím sa pod posteľ, ťahám kocúra za nohu, no Čita sa doň tak zadrapila, že sa ťahala za ním. A obaja strašne vrieskali. Neklamem – nevládna babka vstala z postele – nášho Vaseňku bijú! Schytím Čitu a hybaj domov. Nepáčil sa jej kocúr stareniek, ani ten z dobrej rodiny, tak jej prinesiem kocúra zo smetiska! A tu pribiehajú deti – Teta Ira, na dvore pod bránou leží obrovský kocúr, presne taký, akého ste chceli. V chladničke som mala šunku v konzerve, beriem si so sebou veľký kus a so synom utekáme do susedného vchodu. Tam v pivničnom okne je vyvalená obrovská tlama a drieme. Strčili sme mu pod nos šunku – kocúr napreduje. Ešte raz, ide znova ďalej. Tak sme ho lákali až k nám domov. Chvíľu sme ho niesli, aby nám neutiekol a ja som ho, aby sa nemetal, kŕmila šunkou. A on pomaly, mľaskavo jedol. Priniesli sme ho do predsiene a ja som až tu zbadala, koho sme to dotiahli. Také monštrum som za celý svoj život ešte nevidela. Len chvostom zaplnil celú predsieň. Kocúr dožul šunku, zbadal moju Čitu. Stála nahnevaná, prehnutá, začala prskať. Kocúr sa na ňu pozrel, oňuchal, zdrapil ju a okamžite nakryl.
Vitaz Mif
Čita porodila 4 chlapcov, veľké mačatá, holý nebol ani jeden, všetky boli osrstené. Kam potom s mačatami? Nikto ich nechcel, nikto ich nepotreboval. Nechala som si jedného, najsilnejšieho. A on začal pĺznuť. Kto by si to pomyslel? Po dvoch mesiacoch náš prvý kocúr vypĺzol do pekného „velúru“. Teraz, keď už mám s čím porovnávať, kocúr vyzeral ako Viťaz Mif, no bol ešte mocnejší, väčší, jasne prúžkovaný. Kocúrik rastie a ja mám problém, kam s ním, komu ho dať, nikto si ho nechce zobrať, už na prvý pohľad iného – bez srsti. Tvrdili mi, že nemám všetkých pokope, keď sa babrem s takými mačkami. A tu náhoda, taká situácia – nasadnem do auta, idem po majstra, ktorého sme si najali, a tam plače malý chlapec. Kocúr mu zdochol, nevedia, kde hľadať druhého, nech sa malý ukľudní. Hovorím mu: „ Neplač, hneď ako prídeme domov, dám ti druhého kocúra.“ Mača vzali, poďakovali a odišli. Viac som o ňom nepočula.
Na ďalšiu Čitinu ruju som sa pripravila. Našla som suseda, ktorý mal kocúra Dimu. Bol dymovej farby, modrý, pruhovaný, bez bielej. Ak chcete vedieť, ako Dima vyzeral, vyjdite na ulicu, na smetisko, tam takých sedí sto.
S Čitou sa postupne spáril tri krát. Z prvého vrhu som si nechala dvoch kocúrov. Boli to Hannibal a Martin. Hannibal bol čierny. Mačky už nenakrýva 3-4 roky, no vyzerá dobre, všetky zuby má na mieste, biele, veľké.
Jeho brat Martin s pruhovanou kresbou bol o niečo väčší od Hannibala. V dospelosti sme oboch odmerali, Hannibal mal od končeka nosa po koreň chvosta 53 cm, Martin 54 cm. Martin, na rozdiel od Hannibala , nestratil srsť úplne. Podarovala som ho svojmu krstňaťu, žil uňho slobodným životom. Hral sa na ulici, pobehoval po snehu, lovil myši a ani potkany mu nerobili problém. V lete bol skoro úplne holý, len koniec chvosta, labky a miesta za ušami mal osrstené. No v zime, keď chodil von, mu narástli obrovské chlpaté nohavice. Vyzeral veľmi smiešne. Martin prežil takýmto štýlom osem rokov. Zomrel tragicky rukami holubárov, zachutili mu totižto ich holuby. Po Martinovi zostalo veľa potomkov, žiadny z nich však nebol holý, ani poloosrstený.
Druhé párenie Čity a Dimu prinieslo prekrásne mačatá, ktoré veľmi rýchlo strácali pozostatky srsti. Znamená to že to platí pre každý vrh! Od tohto vrhu som sa rozhodla dávať mačatám mená podľa písmen abecedy a pripájať k nim príponu Mif. Hannibal a Afinogen ju dostali tiež, len Čitu som sa rozhodla nechať Čitou, bez prípony. Hovoriac terajším jazykom, Čita bola z chovnej stanice Eleny Kovalevej, nie z mojej, preto by bolo nepekné, keby som jej dala moju príponu. Dve narodené mačatá dostali mená Anton Mif a Afinogen Mif. Kocúri rástli, nastal čas rozlúčky – jeden s nich musí ísť žiť do Leningradu. Bolo treba vybrať. Lepším z nich bol Antoška, bol väčší, aj srsti mal menej ako jeho brat. Afoňka bol poloosrstený a pomenší. Antona som si chcela nechať, čo znamenalo, že do Leningradu pôjde Afon. Tak sa Afinogen Mif cez mojich rostovských známych dostal k Tatiane Komarovej. No ani Anton u mňa dlho neostal. Ku mne domov, k mojim mačkám, prišla Irina Kacer. Popozerala si všetky bezsrsté mačky žijúce v tom momente v Rostove a ja som jej podrobne rozprávala, ako sa toto všetko začalo. Videla som, ako sa Irina na mačky pozerala, bolo vidieť, že ju to všetko veľmi zaujalo. Dozvedela som sa od nej aj mnoho informácií. Ona bola v tej dobe už skúsenou špecialistkou na chov mačiek. Irina Kacer si Antona Mif odviezla. Tak sa obaja bratia dostali do Leningradu. A z Leningradu sa Irina s Antonom vybrala do Budapešti na výstavu mačiek, kde Antoška vyvolal nadšené ohlasy.
Párenie Čity a Hannibala. 26.10.1992 Čita rodí. A tu ma čakalo veľmi veľké prekvapenie. Doteraz mali všetky narodené mačatá vo väčšej alebo menšej miere srsť, niektoré vypĺzli v priebehu roka. A teraz mi Čita darovala vrh, v strede ktorého bolo holé, úplne holé mačiatko. Bola som otrasená! Moje pocity boli asi také, ako keď som prvý krát zbadala Varvaru. Bola to dievčatko. Prvá holonarodená mačička! Tak predsa je to možné! Dala som jej meno Basja. Rástla, krásnela a nakoniec tiež odišla do Leningradu k Irine Kacer. Žije tam spolu s Antonom. Mimochodom, v jednom vrhu s Basjou sa narodila i Bastet Mif.
V tom čase sa mi do rúk dostala kniha, kde sa písalo o plemene koňa Przewalskeho, ktoré nemci vo vojne úplne vyhubili. Majiteľom stáda sa však podarilo zachrániť jediného žrebca tohto druhu. Keďže zostal len tento žrebec, nastal problém, ako zo žrebca vyšľachtiť stádo. A v knihe sa podrobne písalo, ako sa im to podarilo : zohnali zdravé, na žrebca sa podobajúce kobyly, spárili ich spolu a dcéry sa znova spárili s otcom. Všetko som si prečítala a zamyslela sa. Mám Čitu, jej syna Hannibala. Oboch s rôznym stupňom vypĺznutia. A prečo nie? Prečo to neskúsiť? Niet sa koho opýtať, tak bez rád a pomoci sa zo mňa stal felinológ. Skrížila som matku so synom, Čitu s Hannibalom. Spravila som to isté, čo bolo písané v knihe, t.j. inbreeding (príbuzenské kríženie). A v súlade s knihou sa potvrdilo, že presne takto môže vzniknúť nové plemeno s novými znakmi. Treba si uvedomiť, že v tom čase, keď sa toto dialo, slová inbreeding, felinológ, kríženie, málokto poznal, alebo o nich počul.
17.februára 1993 Čita porodila vrh. A znova – vo vrhu je jedno holonarodené mača. Teraz je to kocúr. Prvý holonarodený kocúr! To bol úspech! Cítila som, že som sa priblížila k niečomu dôležitému, pre mňa vtedy nezrozumiteľnému, možno k tajomstvu spojenému s mojimi mačkami. Veľmi ma to rozrušilo. Mačiatka, ktoré s rastom strácali srsť, objavenie sa holonarodených mačiat, povaha týchto mačiek, ich vzhľad, výrazné oči, labky s dlhými prstami, vzťah k ľuďom – toto všetko vôbec nie je typické pre obyčajné, nám známe mačky.
Tento vrh bol veľmi vydarený. Holonarodeného kocúra sme nazvali Vikont Mif. Vyrástol na veľkého, krásneho kocúra, žil dlho v milej rodine u nás v Rostove. Veľmi sa zblížil s dogou. Žili bezstarostným životom, žrali aj spali iba spolu. No kamarátka doga zdochla. Vikont si ľahol na jej podložku, preležal tam tri dni, nejedol, nepil a bez zjavnej príčiny zomrel. Mal 10 rokov a celých desať rokov oni dvaja prežili spolu. Po Vikontovi zostalo nádherné potomstvo.
V tom istom vrhu sa spolu s Vikontom narodili Víťaz a Violetta. Víťaz Mif – kocúr s prekrásnou stavbou tela, mocný, veľmi rýchlo strácal srsť. On bol prvý z mojich mačiek, ktoré odišli do Moskvy, žije u Natálii Ibrahimovej. Víťaz i Hannibal boli prvými „donmi“ na výstave mačiek v Moskve. Viem, že Víťaz je otcom prekrásneho a mnohopočetného potomstva, ktoré žije nielen v Moskve. Violetta Mif – krásavica, je môj maznáčik. Veľmi sa podobá na svoju matku Čitu. Tiež mi dala veľké a pekné potomstvo.
Postupne sa „donské“ potomstvo rozrastalo. Zo zvieratami bolo ľahko, no ľudia robili problémy. Od roku 1990 som začala písať listy všetkým, o ktorých som si myslela, že by sa mohli o moje mačky zaujímať – do novín, časopisov, autorom článkov o živočíchoch, do televízie, rôznym špecialistom na mačky. V písaní som pokračovala v rokoch 1991, 1992, 1993… Niektorí z týchto špecialistov sú teraz známi, no vtedy sa odo mňa odvracali, alebo mi odpovedali, že sa zaoberajú ušľachtilými mačkami a nie…
Zabudlo sa napríklad na toto : V roku 1991 som v časopise „Krokodýl“ na poslednej strane čítala inzeráty nejakých chovných staníc a spolkov o predaji čistokrvných psov a mačiek. V tej dobe som ešte nevedela, že existujú mačacie a psie organizácie. Tak som im napísala : „Počúvajte, mám holé mačky, mačatá, už neviem, kam s nimi, ak chcete, príďte, vezmite si ich, predávajte…“ Odpoveď na tento list prišla … v roku 1993, že vraj, ak chcem, že mám prísť, na výstavu sa zapísať.
V roku 1993 sa mi podarilo dostať do miestnej televízie, do relácie „Deň Donu“. Hlavný redaktor prišiel ku mne domov, priviezli si obrovskú kameru, svetlá, káble. Povedali mi, že filmovať budú len mačky, ja budem mimo záberu. Relácia sa vysielala v miestnej televízii, nič nevystrihli, aj mňa tam nechali, s mačkami, v celej paráde. A druhý deň ráno reláciu opakovali, no už na programe „Ráno“ na prvom kanále v celej republike. Budete sa diviť, no na reláciu nebol jediný ohlas, ani jediný! Až neskôr, o niekoľko rokov, som sa od chovateľov mačiek dozvedela, že ma vtedy videli, počuli o vysielaní. No neverili. Mysleli si, že je to ďalší podvrh. Také niečo neexistuje. A ešte v Rostove!
V tom istom roku som sa dozvedela, že v Rostove na Done sa pri kynologickom klube otvára sekcia čistokrvných mačiek. Zašla som tam, ukázala fotku Čity a opýtala sa: „Aha, my sme takýto, máte o nás záujem?“ Odpovedali, že ich veľmi zaujímame, tak sme vstúpili do klubu.
Svoje rozprávanie som začala Varvarou a jej chovateľkou Elenou Kovalevou a nimi aj skončím. V posledných rokoch Eleninho života, v čase jej choroby, sme sa stretávali menej. A aj o Leninom nešťastí som sa dozvedela neskoro. Viem, že Varvara sa dostala k novým majiteľom, no nežila tam dlho. Dožila sa približne desiatich rokov.
Rozprávala som len o úplnom začiatku, mnohého som sa nedotkla. Rozpovedala som len o prvých, úplne prvých mačkách, s ktorými sme začali túto ťažkú cestu. O každom a o každej z nich môžem napísať samostatný príbeh. Bolo ťažké nikoho v začiatkoch nestratiť, neodvrhnúť, pomôcť mu rásť, aj mu pomáhať s potomstvom. Veľmi ďakujem osudu, že ma dal dokopy s Elenou Kovalevou, veľmi ďakujem našim mačkám, Varvare, Čite, všetkým ich deťom.
Dúfam, že výmysly, nepresnosti a falzifikácie o histórii vzniku plemena Donský sfinx po mojom rozprávaní zmiznú. Je to napríklad objavenie sa Varvary ako výsledku černobyľskej tragédie, to, že bola nájdená niekde na smetisku, že Čita prišla na svet holá, o Varvare nehovoriac. Ďalšou nepravdou je využitie donov z iných chovných staníc v chove, vekom rovesníkov Čity a Hannibala a taktiež výmysly o zvieratách z mojej chovnej stanice ako o nositeľoch génu pre modré oči.
Som rada, že plemeno si našlo svojich priaznivcov, ktorí sa oň zaujímajú. Som rada, že je veľa nadšencov a že vzniklo mnoho chovateľských staníc. Znamená to, že to nebolo zbytočné. Znamená to, že vzniklo nové plemeno.
Spracovala:
Gabriela Murínová, Pyrel,Sk
Don Sphynx (sfinx) a alergia
Upozorňujem, že aj na toto bezsrsté plemeno mačky môžu alergici (na mačky) zareagovať. V prípadoch silných alergických prejavov a hlavne pri astme a nutnosti brať antihistaminiká by som bola aj s týmto plemenom veľmi opatrná. Ja osobne nesúhlasím s názorom, že sfinga (sphynx, sfinx) je mačka vhodná aj pre alergikov. .
